Na druhý deň ráno som sa rozhodla, že budem nasledovať miestnych a budem chodiť bosá. Mala som síce super dobré nové barefoot sandále, ale bosá noha je bosá noha. Už len krátka cesta na raňajky bola krutá. Moje nohy sú absolútne nezvyknuté na kamienky. Nevadí, dala som to. Po tráve to bola parádička. Decká sa vyzuli okamžite.
Keďže nás čakala prechádzka džunglou k inej rieke, na odporúčanie indiánov sme si obliekli dlhé elasťáky, tenisky a tričká s dlhými rukávmi, zbalili 6, slovom šesť, litrov vody a šli na výlet cez kopec. Prekvapilo nás, že zem bola úplne oranžová, plná železa. Cestou sme videli pekné kvetiny a stromy, ktorých konáre sa tiahli až k zemi. Tie používali opice na šplhanie. Videli sme tukana, motýle a žabky. Išli sme neskoro, takže všetky ostatné zvieratá boli bohužiaľ zalezené.
Stretli sme aj robošov, ktorí klátili stromy, aby uvoľnili miesto eletrickému vedeniu. Keď to píšem, mám vnútorný smútok, že aj takéto panenské miesta nakoniec podľahnú našim neutíchajúcim potrebám.
Keď sme dorazili na miesto, bola tam už Linda. Pani, ktorá sa na výlet vybrala skôr, so zásobou jedla a štyrmi deťmi. Založila ohník, z banánových listov vyrobila „stôl“, ktorý neskôr fungoval ako „posteľ“. Banánovník využila aj na výrobu tanierov. Celý čas sedela pri ohnisku, starala sa o oheň a pripravovala obed. Šikovná to žena.
Hlavným programom bola rieka. Tá bola studená a perfektne nás po prechádzke osviežila. Deti sa hrali, chytali rybky, z malých kokosových orieškov vyjedali dužinu. Na obed bola ryža, uvarená v banánovom liste. Vyzerala ako banán, ale bola to ryža. Jedli sme ju tak, že sme si ju najskôr posolili a potom jedli ako banán. K ryži sme mali marinované mäso alebo práve ulovenú rybu s dierou v hlave. Dosť drsné, ale aj to je Embera.
Po obede si dal Viktor šlofík na banánovej posteli a nás tri zobrali dvaja, asi dvadsaťroční chalani, na prechádzku po rieke. Vlastne proti prúdu rieky. Chceli nám ukážať „natural piscina“, prírodné kúpalisko. Miestne decká sa pridali a spolu s chalanmi chodili po rieke úplne prirodzene a s ľahkosťou. Chvíľu aj my tri, ale potom sa ukázalo, že sme obyčajné, rozmaznané topánkonosičky.
Dno rieky bolo plné kameňov. Síce oblých, ale po 15 minútach sa aj tie menia na peklo. Pocitovo som už mala asi sto kíl. Chodidlá ma boleli tak, že som sa skoro pozvracala. Nakoniec sme prišli na miesto, kde veľké skaly zastavili tok rieky a vytvorili čosi ako bazén. Naozaj malinký. Z neho na dvoch miestach vytekala voda a to boli vlastne „šmykľavky“ alebo prírodné krátke tobogány.
Tie deti sa tam šmýkali o 106 a ja (priprdkaná európska matka), som dúfala, že moje nebudú také odvážne. A to má Eliška 8 rokov, Nataša 6, 3x týždenne chodili na dosť tvrdý tréning freestyle karate, sú vzrastovo vyššie, postavou pevnejšie ako miestne deti. Ich deti mali 5-7 rokov, boli malé a chudučké, zato svižné ako žubrienky a silné ako kone. Okrem toho boli veľmi rozvážne a vedeli odhadnúť svoje sily. Nik im v ničom nepomáhal. To bol pre mňa najväčší šok. Nebolo potrebné. Všetko zvládli samé. Pre mňa veľká lekcia, začala som viac veriť schopnostiam svojich deťí.
Dobre sme si po návrate na breh ponadávali, ako nás bolia chodidlá. Vyzdvihla som indiánske deti, ako si pekne behajú bosé po hocijakom teréne. Na čo Nataška s absolútnou vážnosťou povedala, že: „Mami, ale keď oni sa narodili bosí“. Taký výrok, pri ktorom sa môžeme aj zamyslieť, na čo všetko, čo je pre nás prirodzené, sme v našom komforte zabudli.
Zmordovaní sme sa vrátili do nášho domčeka bez súkromia, deti sa tam hrali, šlofík nehrozil. Nevadí, zbehli sme sa umyť do rieky, dali sme si večeru a potom? Potom nám oznámili, že s nami nebude spať náčelníčka, pretože ide na omšu. Priradili nám chalana, ktorý ... ale to až v ďalšom blogu.
Pripájam zopár fotiek z tohto výletu. Kliknite na fotku. Okrem toho, že sa vám obrázok zväčší, uvidíte k fotke aj popis.
Ak si chcete prečítať o tom, ako sme sa dostali do kmeňa Embera, klinite TUTO.
